Ninjutsu
Sú cesty po ktorých nebudeš kráčať,sú vojská na ktoré nevyrazíš,
sú mestá na ktoré nezaútočíš,
sú miesta o ktoré nebudeš bojovať,
sú rozkazy vládcu, ktoré nepríjmeš.
Ak chceš ktorékoľvek vojsko na hlavu poraziť,
ak chceš ktorékoľvek mesto dobyť útokom,
ak chceš iba jediného muža odstrániť,
najprv musíš poznať jeho stráže,
vojvodcu,
pobočníkov,
radcov,
dôverníkov,
sluhov,
menom a rodom.
A svojích zvedov poveríš spoľahlivo to zistiť.
(Majster Sun : O vojnovom umení - Kniha o použití zvedov)
Počiatky ninjutsu siahajú do dávnej minulosti. Špionáž a vyzvedačstvo bolo súčasťou rôznych kultúr, ale v žiadnej nebolo tak dôsledne prepracované ako v Japonskej. Jeho vznik a rozvoj bol ovplyvňovaný Taoistickým učením, ktoré malo svoj pôvod v Číne. Japonský mnísi ktorí chodili študovať náboženstvo do Číny, sa okrem budhizmu, ktoré sa neskôr stalo oficiálnym náboženstvom v Japonsku, sa stretli a oboznámili aj s Taoizmom. Po návrate do svojej vlasti, si rozvíjali duchovné schopnosti vysoko v horách, pomocou taoistických cvičení. Nepatrili tam iba meditácie a dychové cvičenia, ale aj telesné cvičenia zamerané na harmonizáciu tela. Pohyby, ktoré vykonávali pri cvičení, mali aj svoje bojové využitie. To vytvorilo základ bojového umenia, ktoré sa postupne rozvíjalo. Získané schopnosti využívali na svoju obranu, pri rôznych lúpežných prepadnutiach, ku ktorým dochádzalo pri ich putovaní krajinou. Stále však boli iba mníchmi, ktorí chceli dosiahnuť stav osvietenia – satori. Žili v lone prírody a skúmali prírodné zákony. Postupom času, ako rástol ich počet, začali zakladať spoločenstvá a vznikli tzv. horský mnísi. Ich žiaci založili náboženské spoločenstvo ktoré sa nazývalo Mikkyo. Stavali taoistické chrámy, v ktorých prevádzali náboženské obrady. Keďže Japonsko bolo v tom období krajinou, kde medzi sebou bojovali o moc rôzne kniežacie rody, vznikla potreba byť informovaný o okolitom dianí. Na scénu sa dostávajú prví špióni a postupne sa začína rozvíjať umenie špionáže. Úlohou prvých špiónov bolo iba získavanie informácii, potrebných na zaistenie bezpečnosti vlastných chrámov. Prvé použitie špióna pre iné, než vlastné potreby je datované v období 592 – 622 n.l. Služby ninjov boli žiadané, pripisoval sa im veľký význam a preto boli často nasadzovaní vo vojnových konfliktoch. Boli považovaní za špecialistov na vnikanie do obliehaných hradov, využívali sa ako nájomní vrahovia, šírili klamné informácie v radoch nepriateľa a pod. Aby boli schopní plniť náročné úlohy, museli prejsť dôkladným výcvikom. Výcvik ninju bol veľmi rozsiahly a náročný. Musel to byť všestranný atlét, výborný bojovník, ovládať boj bez zbrane ale aj boj s rôznymi, vtedy bežne používanými zbraňami. Neodmysliteľnou súčasťou výcviku bolo zvládnutie pádov a kotúľov. Znalosť anatómie ľudského tela, smrteľných a citlivých miest na tele bola pre neho nevyhnutná. To bola iba jedna časť jeho výcviku. Ďalšou časťou bolo zvládnutie rôznych techník chôdze a behu ktorými prekonával vzdialenosti, maskovanie, prestrojovanie a vydávanie sa za inú osobu, používanie pascí, výroba liekov a jedov, výbušnín a pod.
Aby sa mohol ninja dopraviť na miesto nasadenia, musel ovládať v prvom rade topografiu a orientáciu v teréne. Ako dopravný prostriedok mu slúžili najčastejšie jeho nohy, preto trénoval rôzne techniky chôdze a behu. Podľa záznamov bol ninja schopný prekonať za tri dni 480 km a bez odpočinku prekonať denne 160 km ( Draeger, Smith, 1980, s.140). Uvedené vzdialenosti sú maximálne, ktoré prekonával iba v nevyhnutných prípadoch. Jeho denný limit bol 120 kilometrov v mierne členitom teréne. Aby splynul s davom a s prostredím, učil sa prezliekať do rôznych odevov a vydávať sa za iné osobnosti. Musel byť výborným hercom a osobnosť, za ktorú sa vydával musel stvárniť veľmi presvedčivo, ináč mu hrozila smrť. Umenie prestrojenia sa nazývalo Siči ho de – sedem ciest prezlečenia.
Ďalšou disciplínou, ktorá súvisela s prestrojovaním bolo aj umenie Inpo – ukrývať sa, maskovať sa. Tieto metódy využíval pri vnikaní do hradov, táborov a strážených objektov nepriateľa, alebo pri úniku pred prenasledovateľmi.
Inpo obsahuje päť hlavných metód ukrytia :
1. Spojenie so zemou CHI - pri tejto metóde sa využíva zem a jej rôzne nerovnosti, vzniknuté eróziou, ľudskou činnosťou a pod. Taktiež sa tu využívajú rôzne prírodné alebo umelé prekážky, napr. kmeň stromu, pník, ploty, balvany, skaly, jaskyne atď.
2. Spojenie so vzduchom FU – umenie ukrývať sa vo výškach, v korunách stromov, rôznych konštrukciách. Využíva sa psychologický efekt, že človek sa obvykle pozerá okolo seba a na zem než hore. Ninjovia boli výborní lezci. Nebáli sa výšok a preto dokázali vyliezť na miesta, o ktorých protivník usudzoval, že sa na ne nedá vyšplhať.
3. Spojenie s vodou SUI – využitie vodných tokov, jazier, vodných nádrží a pod. Ninja sa učil maskovať na hladine vody, pod vodou, nehlučne plávať. Pri úniku vo vode zahladzoval svoje stopy pred prenasledovateľmi, psami. V obľube bolo vytvorenie si a plávanie za plávajúcimi ostrovčekmi.
4. Spojenie s ohňom KA – táto metóda patrí medzi najnáročnejšie a dokázali ju využiť len veľmi skúsení a bystrí bojovníci. Pohybovať sa smie len za zdrojom svetla, nesmú sa vytvárať tiene, spôsobiť hluk.
5. Spojenie s prázdnom KU – metóda sa využívala hlavne vtedy ak nebol čas alebo možnosť pripraviť si iný spôsob úkrytu. Spočívala v geniálnom využití prázdneho priestoru s cieľom vytvoriť dojem, že sa v miestnosti alebo teréne nikto nenachádza (Zimová,1992, s.22).
K tomu aby sa dokázal niekde ukryť, vyliezť, alebo vytvoriť siluetné maskovanie, bola potrebná aj ohybnosť a flexibilita. Tú si rozvíjal pomocou cvičení nazývaných junai taiso, ktoré sa podobali pozíciam v jóge. Výdrž v pozíciách bola spojená s dýchaním a koncentrovaním sa na cvičenie.
Ninja bol vedený k tomu, aby maskoval svoje úmysly a činy. Ak mal získavať spravodajské informácie, snažil sa vyhýbať zabíjaniu, mŕtvola by mu bola len zbytočnou záťažou, ktorú by musel niekde ukryť, aby neprezradil svoju prítomnosť na mieste nasadenia. Ak pracoval v prestrojení, vedel dômyselne ukrývať svoje zbrane v oblečení alebo v nástrojoch, napr. ak bol prezlečený za remeselníka, alebo hudobníka a pod. Neodmysliteľnou súčasťou výcviku bolo lezenie na stromy, hradby, šplhanie a zlaňovanie.
S fyzickým tréningom prebiehal aj duševný výcvik. Ninja trávil veľa času vyčkávaním na nepriateľa niekde v úkryte, pričom sa často nemohol vôbec hýbať, aby neprezradil svoju prítomnosť. Doba čakania bola aj niekoľko hodín, počas ktorej musel zachovávať ostražitosť a byť pripravený reagovať na rôzne situácie. Učil sa rôznym spôsobom dýchania a pomocou nich odolávať chladu, prekonávať únavu, bolesť. Vedel zostriť svoje zmysly, lepšie vnímať okolie a dokázať vycítiť blížiace sa nebezpečenstvo.
K ďalším disciplínam, ktoré musel ninja zvládnuť patrilo stavanie pascí, ich prekonávanie alebo obchádzanie. Musel poznať liečivé rastliny, aby si dokázal ošetriť zranenia, ktoré utrpel počas akcie. Na druhej strane poznal aj jedovaté rastliny a živočíchy s ktorých si pripravoval jedy. Nimi natieral hroty vrhacích zbraní, alebo ich miešal do nápojov a jedál ľudí, ktorých mal zneškodniť. Taktiež sa učil pripravovať výbušniny, ktoré používal pri kladní mín, alebo podpaľovaní objektov. Aby nedochádzalo k nekonečnému opakovaniu techník pri výcviku boja bez zbraní a neskoršie s veľkým množstvom zbraní, vytvorili ninjovia systém tai–jutsu (umenie tela). Vďaka tomuto systému vedeli využiť v boji nielen zbrane s ktorými cvičili, ale aj predmety dennej potreby, ktoré neboli určené na bojové použitie.
V ponímaní ninju význam techniky spočíval v spôsobe prekonania prekážky na ceste. Cestou rozumel nielen bojovú akciu, ale aj životnú situáciu, v ktorej sa nachádzal. Výber a spôsob použitia techniky závisel od konkrétnej situácie. Pod spôsobom použitia sa myslí regulovanie mieri účinku dopadu techniky na prekážku. Ninja za prekážku považoval nielen prekážky prírodného alebo umelého charakteru ako napríklad, strom, stena, jama a pod. Vnímal tak aj svojho protivníka, ktorého mohol prekonať alebo obísť. Od ninju sa očakávalo, že bude vedieť bojovať za hocijakých podmienok, bez ohľadu na podklad, na ktorom stál alebo atmosferických podmienok. Musel dokázať bojovať aj v úplnej tme, takže techniky museli byť prispôsobené aj týmto podmienkam.
Bojové techniky sa nesnažia pôsobiť silou proti sile súpera, ale skôr ju odviesť, vyniesť zo svojej dráhy. Protivníkovej technike sa nekladie odpor, nechá sa ísť ďalej, len sa usmerní pôsobením nevyhnutnej sily a odvedie iným smerom, aby minula svoj cieľ. Ninja musel cítiť tlak a smer pôsobenia súperovej sily, len podľa tlaku pri kontakte s jeho útočiacou končatinou alebo zbraňou. V tmavom prostredí to bola jediná možnosť ako prežiť stret s protivníkom. Dôležitý bol aj odhad vzdialenosti, aby dokázal načasovať svoje techniky, pretože v boji používal aj rôzne zbrane a nástroje, ktoré mali odlišnú dĺžku a tým aj dosah pôsobenia.
Okrem úderov a kopov sa používali techniky držania a prichytenia jednotlivých častí súperovho tela, trhania svalov, páčenia, lámania kostí, útoky na nervové centrá a tlaky na dutiny. Ďalej hody, boj v ľahu po páde na zem a boj v rôznom prostredí a podmienkach.